Mal to byť uponáhľaný deň. Keď cez zatvorené žalúzie vnímam blesky, keď sa čivava od strachu skryla, mám trochu času. Počúvam hromy, počúvam ticho aj padajúce kvapky. A snažím sa počuť seba. Z tej záplavy myšlienok si chcem vybrať. Pohnúť sa bližšie k riešeniu. Získať perspektívu, ktorá má dlhšie trvanie než rok, dva. Chcem snáď príliš veľa, ak túžim po naplnení slov stabilita, domov, nezávislosť,..? Nikdy som taká nebola. Nepozerala som sa cez okno trolejbusu a netiekli mi slzy ukryté za sklom okuliarov. Mám tie slnečné, moderné, obrovské a nepriehľadné. Okuliare, v ktorých sa cítim neviditeľná. Okuliare, za ktoré sa zmestí veľa smútku. Nikdy som taká nebola. Chladná, necitlivá, sarkastická, ne-naivná. Aj keď sa občas pošmyknem, naivne a citlivo sa dvíham z tej hnusnej zeme. Čas a cit. Čas uniká, vidím mu len chrbát už dobrých pár rokov. Nečaká, neotočí sa, neberie do úvahy žiadne výnimky. Zahladí všetky stopy. Takmer všetky pozostatky citu. Nenávidím Ho, ale čas sa na mne kruto baví. Plynie a ja mám zrazu nenávisť transformovanú do tolerancie, do ochoty pomáhať Mu, aj keď si to vôbec, vôbec nezaslúži. To nechcem. Ubližuje mi to. Ubližuje mi On, ublížil mi čas, a tak časom ubližujem sama sebe. Nikdy som taká nebola. Nikdy.. Dýcham vzduch po búrke. To milujem.. Len keby tá búrka nebola..
3. júl 2007 o 13:33
Páči sa: 0x
Prečítané: 1 140x
Búrka
Sama so sebou, uprostred búrky, ktorá mi nachvíľu dáva tú možnosť.
Písmo:
A-
|
A+
Diskusia
(3)