Kolektívna nevšímavosť - kolektívna zodpovednosť?

Malinké stvorenie, ktoré žije svoj život tak maximálne druhý rok. Žena ziapala na celú ulicu, dieťa plakalo tak, že sa nedokázalo nadýchnuť. Čím viac žena revala, tým silnejšie ten malý tvor v červenej bundičke plakal. Trvalo mi asi 20 sekúnd, možno ani nie, kým som sa vykašlala na myšlienku: "...nechaj tak, je to jej vec, jej dieťa, jej súkromie..." a pod. A veľmi ma mrzí, že ma nikto nepredbehol, že som konala sama. Žena ( neviem, či to bola matka alebo nie ) mávala dieťaťom ako handrou. Dvíhala ho do vzduchu za bundu, triasla ním a neustále, pomerne zúfalo na neho kričala. Ak by ste si odmysleli v celej tej scéne každého, aj dieťa, vyzeralo by to ako hádka s dospelým človekom...ten výber slov, tá intenzita v hlase, spôsob argumentácie...Keď v jednom okamihu začala dieťa strkať o kamennú stenu za jeho chrbtom, akékoľvek moje váhania neboli namieste. Vykročila som k nej. Zostala zaskočená, že jej niekto vstupuje do výchovného procesu, do ukážkového modelu zvádania stresových situácií. Nie je ani tak podstatné, čo som jej povedala, ako ten efekt - dieťa prestalo plakať, žena vyzerala skutočne vyčerpaná a prekvapená. Vravela čosi v tom zmysle, že som nevidela ako ju nepočúva, že ho šmykom niesla celou ulicou...úprimne vám poviem, nezaujímalo ma to. Áno, jednostranné. Viem. Ale myslím si, že ak je toto spoločnosť, ktorá odsudzuje násilie v celosvetovom rozsahu, tak by nemala tolerovať ostatné jeho formy. Ani domáce násilie, ani telesné tresty, ani matku / ženu " upokojujúcu" dieťatko tým spôsobom, ako som včera videla ja a ostatní, ktorí v predvianočnom zhone obchádzali tesco.Keď som si tú situáciu prehrávala v hlave, napadlo mi ešte veľa toho, čo som vám pani resp. slečna chcela povedať. Ako by bolo vám, teraz, dospelej osobe, keby ste nemohli rozprávať, niečo by vás trápilo a nemali by ste prostriedky, ako to vypovedať spôsobom, aby to vaše najbližšie okolie správne dešifrovalo a súčasne by na vás niekto "vybehol" krikom tvárou v tvár, strkaním a otĺkaním o stenu?Myslím, že netreba prehnanú mieru empatie na to, aby bolo možné uvedomiť jedno. Tak, ako sa na seba dospelí ľudia pri najmenšom možnom probléme či prekážke nevrhnú a nezačnú sa mlátiť, tak nie je možné udrieť dieťa, ktoré sa snaží zorientovať v našom a zároveň vo svojom svete. Nemôžeme mu takto ublížiť...A čo s kolektívnou zodpovednosťou a nevšímavosťou? Platí, že ak sa zodpovednosť rozptýli medzi väčšie množstvo navzájom si neznámych ľudí, v podstate akoby ani nebola. Veľa divákov a len malý počet hercov.